V Barčovej hre Matka (1943) sú prejavom Božieho zámeru matkine vízie. „Boh mi dal strašnú moc. Chce, aby som vedela, čo sa stane s mojimi.“ Matka takto predvída tragické udalosti v rodine (poranenie detí, výbuch v banskej šachte a smrť manžela, spor synov a hroziacu bratovraždu). Jej vízie sprevádzajú telesné prejavy – slabosť a meravosť. Pre ostatných dedinčanov sú jej stavy znakom bláznivosti alebo „spriahnutia sa s čertom“. Pre ňu samotnú je to „kríž“. Matka pritom cíti, že „to“ sa blíži, že „to“ ju premáha. Barč-Ivan v bulletine k dobovej inscenácii uviedol, že materinská láska, prepojenosť medzi matkou a dieťaťom je prejavom „toho, čo nie je z tohto sveta. Sú spojené s nebom a sú spojené so zemou. Vidia na tejto zemi zvláštne, niekedy neodôvodnené, nelogické veci a hovoria slová, ktorým nerozumieme. Majú tušenia, myšlienky, ktoré im nedáva každodenný život“. Barčova hra sa končí nádejou do budúcnosti a je svojím spôsobom mravným zadosťučinením pravde.

Autor: Július Barč-Ivan
Úprava a dramaturgia: Ľubo Šárik
Scéna a kostýmy: Eva Weiterschützová
Hudba: Gustav Mahler – Symphony No. 1 in C
Text sledujú: Eva Weiterschützová
Réžia: Ľubo Šárik

Dĺžka predstavenia: 55 minút

Viac na www.scenickazatva.eu